Sklíčka z rozpadnutej vitráže- slovenské školstvo v nekončiacej burze nápadov

Autor: Ondrej Kaščák | 11.11.2016 o 13:28 | Karma článku: 4,46 | Prečítané:  1078x

Zverejnenie téz k Národnému programu rozvoja výchovy a vzdelávania odštartovalo pedagogický Halloween. Pedagogickí kostlivci začali vychádzať zo svojich úkrytov, od starodávnych ministrov, cez dávnych až po nedávno minulých.

Jedni obhajujú seba a svoju spackanú minulosť (či šancu), iní propagujú „novinky“ typu zavádzania slovného hodnotenia do škôl a legitimizujú tak svoj návrat na scénu. Vychádzanie z hrobov je príznačné a vlastne to demonštruje slovenskú situáciu- stále to isté znova, akoby školstvo nedokázalo po desaťročia prichádzať s novými riešeniami. A nedokáže. Témy ako rozvoj tvorivosti, individualizovaný prístup, slovné hodnotenie či kritické myslenie- to všetko sa tu opakuje viac ako 25 rokov. V tézach do tejto zbierky pribudli neurovedy. Blahoželám.

 

Slovenské školstvo si už zaslúži viac ako heslá, úlomky, sklíčka. Má mať nový koncept, koncept funkčný a ucelený. Zverejnené tézy však k tejto úlohe nijako neprispievajú. V burze nápadov, čo všetko sa dá spraviť, neexistuje žiadna červená niť. Naopak, mnoho úlomkov, mnoho sklíčok a žiadny rám. Tézy sú vlastne vyjadrením istej bezmocnosti. Zverejníme ich a dúfame, že na konci z tých sklíčok zostavíme vitráž. Bez konceptu celkového zobrazenia je to predstava iluzórna, nemožná a vlastne aj alibistická.

 

Vyberiem pár sklíčok a poviem prečo. Súčasťou rámu vitráže je celkové nastavenie hodnotenia v školách a škôl. V tézach je všetko. Popri testovaní a tradičných foriem hodnotenia tu máme novinku- procesuálne hodnotenie v triedach  (cieľ RŠ-1-5). Tieto sklíčka však k sebe vôbec nesedia. Školské systémy, ktoré masívne zavádzajú procesuálne hodnotenie, buď historicky nesledujú testovú agendu, alebo od nej upúšťajú. Všetci dobre vieme, ako kultúru slovenských škôl zmenilo Testovanie 5 a Testovanie 9. Ako deformovalo vzťah k umelecko-výchovným a výchovným predmetom a ich učiteľom, ako zmenilo harmonogram práce škôl a aj prístup k niektorým skupinám žiakov. Masívne zavádzanie testovania zabilo tvorivú atmosféru tam, kde ešte prežívala. Od roku 2014 to potvrdzuje aj správa OECD o evaluácii a hodnotení vo vzdelávaní v Slovenskej republike. Zverejňovanie rebríčkov škôl túto atmosféru nedôvery a uzavretosti škôl ešte posilnilo. Áno, v tézach sa kritizuje zverejňovanie rebríčkov, ale snaha zabrániť mu je čistou ilúziou. Dobre vieme, že dnes to robí INEKO a vo vymýšľaní mechanizmov, ako mu v tom zabrániť, nevidím produktívnu agendu. Naviac, v tézach sa odporúča posilnenie tzv. ad hoc testovania, takže v dokumente sa testová agenda vlastne rozširuje. Ďalším zvláštnym sklíčkom sú „poradcovia, kaučovia“, ktorí môžu navigovať procesy sebahodnotenia škôl. Áno, sebahodnotenie nám ešte chýbalo do tejto nesúrodej skladačky. Keď nevieme ohodnotiť seba, najmeme poradcov. Prilejeme trochu amerického do toho slovenského a budeme dúfať, že sa rozbehne nový poradenský biznis. Takže tu máme extenzívne testovanie, náročné procesuálne hodnotenie, sebahodnotenie a už len budeme dúfať, že učitelia budú mať vôbec nejaký slobodný priestor na svoju prácu so žiakmi, prácu, ktorá vyjadruje ich osobný vklad a presvedčenie.

 

Ani sklíčko o predškolskom vzdelávaní (Cieľ RŠ-1-7) nie je pripevnené k rámu. Inštitucionálna výchova a vzdelávanie totiž nezačínajú od troch rokov. Ciele, ktoré si kladieme v tejto oblasti, už vlastne väčšina štátov EÚ spĺňa a my sa ich snažíme len krvopotne dohnať. V každom dlhodobom systematickom strategickom dokumente o vzdelávaní sa začína s vekovou skupinou detí 0-3 rokov. Tézy nepracujú s poznaním upozornenia Európskej komisie o nesmerovaní Slovenska k tzv. Barcelonským cieľom zabezpečiť participáciu detí od 0-2 rokov vo formálnej ranej starostlivosti na úrovni 33%. Slovensko je po ČR druhou najhoršou krajinou EÚ v participácii detí na najranejšom vzdelávaní, ide len o 5%.

 

Pokračujme zbieraním sklíčok o učiteľstve a učiteľoch. Toľko omieľaný náročnejší výber uchádzačov o štúdium učiteľstva. Po prvé je to iluzórne v situácii, keď sa nezmení spôsob financovania vysokých škôl viazaný na počet študentov. O tom dokument nehovorí. Po druhé ani po splnení prvej požiadavky nepríde k zlepšeniu kvality študentov. A to jednoducho preto, že učiteľské programy si dnes masovo volia najmä absolventi stredných odborných škôl. O.k., tak z tých priemerných a podpriemerných stredoškolákov si vyberieme cez prijímacie konanie tých priemerných. Skutočnú zmenu môže spôsobiť len dramatické zvýšenie miezd učiteľov. Toto opatrenie primárne nesmeruje k učiteľom v systéme, ale je kľúčovým spoločenským posolstvom k absolventom gymnázií- učiteľstvo sa oplatí študovať. Inak zostaneme opakovane zacyklení v nefunkčnej rétorike. A to je prípad téz.

 

Spojené učiteľské štúdium. Som presvedčený o tom, že autori téz celkom dobre nevedia, o čom hovoria. Nostalgický návrat k spojenému štúdiu bude technicky komplikovať európske mobility našich študentov, ale to nie je pre mňa ten kľúčový dôvod. Naviac sa dá vyriešiť. Kľúčové je ale zabetónovanie a znehybnenie mobility študentov v rámci slovenských univerzít. Chápem, že každej fakulte vyhovuje päťročný záväzok, no tento záväzok zabíja systémový cieľ- oddeliť zrno od pliev. Už dnes študenti vystavujú účet svojim fakultám. Po strate ilúzií na jednej fakulte si volia pre svoje magisterské štúdium inú. A je to citeľné aj v učiteľských odboroch. Títo študenti zažívajú rôznorodé prostredia, prístupy, skúsenosti. Porovnávajú, podávajú o tom svedectvá. A prispievajú tak ku kvalitnejšej a efektívnejšej sieti a ponuke. Naviac, práve táto systémová výhoda vedie autorov téz k špekulácii o štruktúrovanom štúdiu pre absolventov príbuzných, no neučiteľských bakalárskych programov, ktorí by sa chceli stať učiteľmi. Ide o celkom slušný kotrmelec- spojené štúdium dopĺňané štruktúrovaným pre istú skupinu záujemcov.

 

Pri kontinuálnom vzdelávaní učiteľov sa odporúča pokračovať v jeho formalizácii a neviazať ho na príplatky. „Platy učiteľov sa systematicky zvyšujú prostredníctvom iných nástrojov“. O tom akých, sa nedozvedáme nič. Myslí sa tým adresnejšie odmeňovanie lepších učiteľov alebo systematické zvyšovanie tarifov? Myslí sa tým zachovanie väzby platu na dĺžku praxe, absolvovanie iných foriem vzdelávania alebo úplne nový model? Sklíčka, sklíčka.

 

To, že sa predsa len v predstave autorov viaže odmeňovanie na formalizované podoby ďalšieho vzdelávania (resp. kvalifikačného rastu) je vidieť v podpore profesijných štandardov a atestačných konaní založených na obhajobe atestačných portfólií. Ak chceme odmeniť a podporiť kvalitných učiteľov, mali by sme poznať faktory, ktoré túto kvalitu budujú. Z existujúcich výskumov (možno tu poukázať na všeobecne akceptované výskumy profesora Stanfordovej univerzity E. A. Hanusheka a jeho tímu) jasne vyplýva, že efektívny a kvalitný učiteľ dnes nie je ten, ktorý má bohvieakú dlhú prax a absolvované množstvo kurzov ďalšieho vzdelávania či disponujúci atestáciami. Žiaci takýchto učiteľov nedosahujú najlepšie výsledky. A to je ten problém. Kde sa v hodnotení učiteľov objavuje komponent sledovania ich vzdelávacej úspešnosti a efektivity? Je obhájenie atestačného portfólia toho dôkazom? Nemáme sa zamerať na budovanie nového systému hodnotenia učiteľov vo väzbe na výsledky žiakov a pôsobenie učiteľa v triede? Na ich interakčné, motivačné a praktické didaktické spôsobilosti v akcii? A keď identifikujeme, že sú úspešní, odmeňovať ich? Z výskumov, ktoré spomínam vyššie, vyplýva, že takýto úspešní učitelia sú schopní odučiť jeden a pol násobok učiva stanoveného vo vzdelávacích programoch. Neúspešní len polovicu. Preto hovorím, zabudnime na kredity a zaoberajme sa učiteľmi. Nie je totiž učiteľ ako učiteľ.

 

Aj časť venovaná systému riadenia výchovy a vzdelávania na centrálnej úrovni je paradoxne plná sklíčok a bez rámu. Malo by byť jasne povedané, čo s priamo riadenými organizáciami, ktoré dávno prestali byť garantmi odbornosti v rozhodovaní o otázkach slovenského školstva. Organizácií, ktoré si osvojili slepú úradnícku logiku čistej závislosti na politikoch a politických stranách. Organizácií, ktoré často vedú riaditelia a riaditeľky nezastierajúci, že školstvu a pedagogike nerozumejú. Chceme zmenu v takto nastavenej štruktúre? Politická servilnosť a úradnícky prístup zabíjajú akékoľvek inovácie. A ojedinelá snaha o zmenu si od akademikov a zamestnancov týchto organizácií vyžaduje takmer partizánsky prístup. A vedúci pracovníci, ktorí tento prístup nebodaj podporili (pripúšťam, že sme mali aj pár takých), boli veľmi rýchlo vymenení.

 

Tak kde potom vziať odborné stanoviská k reforme vzdelávania? V tézach sa hovorí o „posilnenom analytickom tíme ministerstva“. Zjavne sa tým myslí Inštitút vzdelávacej politiky pri ministerstve. Nezastieram, že ide o zaujímavých chlapíkov, ktorí v ňom pracujú. Je to však málo a špecializácia daných pracovníkov je veľmi úzka, jednoducho mnohé kľúčové veci týkajúce sa rozhodovania o regionálnom školstve sú mimo ich profesijného záberu. Ignorovanie akademikov z pedagogických vied zo strany ministerstva je dobre známa skutočnosť a niekedy ju aj chápem. Nemyslím si však, že by mala mať systematický charakter tak ako bezpochyby teraz má. No a nechať sa viesť odborármi a profesijnými združeniami, ktorí sledujú rozporuplné ciele a parciálne záujmy, je pre ministerstvo cesta do hrobu, ktorá nepovedie k žiadnej reforme bez ohľadu na počty okrúhlych stolov, ktoré ministerstvo zorganizuje.

 

Takže tu máme tézy. Od expertov. Núti ma to rozmýšľať o význame slova expert alebo odborník, núti ma to k opatrnosti pri prekračovaní tej kopy skla. A desím sa Halloweenu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Účtenky frustrujú podnikateľov, no Babišovi lákajú voličov

Sociálni demokrati o registračných pokladniciach hovoria dve desaťročia. Tému aj tak pustili hnutiu ANO.

ŠPORT

Sagan na MS: má dva tituly, ale raz ho zradil žalúdok

Sagana čakajú ôsme majstrovstvá sveta.


Už ste čítali?