Humboldt po slovensky- vysoké školstvo v tézach

Autor: Ondrej Kaščák | 16.11.2016 o 14:35 | (upravené 17.11.2016 o 9:52) Karma článku: 10,15 | Prečítané:  8033x

Po zverejnení téz z oblasti regionálneho školstva tu máme návrh cieľov pre „Učiace sa Slovensko“ v oblasti vysokých škôl.

Návrh nasledujúcej desaťročnice opisuje novú podobu fungovania vysokých škôl. Podobne ako v prípade regionálneho školstva netušíme, v akom stave vidia naše vysoké školy tvorcovia cieľov. Z textu sa však javí, že stav sa blíži k ideálu. Veď situácia je zrejmá. Cez akreditačné procedúry prelezie drvivá väčšina vysokých škôl spolu s navrhovanými programami, docentov a profesorov máme neúrekom, študentov taktiež. V úvode téz sa uvádza, že sieť vysokých škôl je dostatočná a uvažuje sa, ako ešte zvýšiť ich dostupnosť. Sme taktiež súčasťou Európskeho vysokoškolského priestoru.

Blížime sa k Humboldtovskému ideálu. Eisamkeit und Freiheit, to boli princípy, na ktorých Humboldt zakladal Berlínsku univerzitu. Osamelosť a sloboda. Aj tézy sú presvedčené, že vysoké školy sú schopné fungovať autonómne, bez vonkajších zásahov a schopné riešiť si svoje problémy samé. A pestovať základné vedecké skúmanie a odovzdávať ho študentom. Áno, k tomuto ideálu smerovali nemecké univerzity počnúc 19. storočím a úspešným kľučkovaním medzi Bolonským procesom, poznatkovou ekonomikou a uctievaním národných tradícií sa im to darí aj dnes.

A ako keby autori verili, že je tomu tak aj u nás. Základným podkladom pre kontrolu vysokých škôl má byť vnútorný systém zabezpečovania kvality. Systém si vytvorí vysoká škola sama. A podkladom akreditačného procesu bude samohodnotiaca správa. Inak povedané, vysoké školy budú samé deklarovať, aký majú systém zabezpečovania kvality a aké sú úžasné. Rozbehne sa hra na kvalitu. Vzniknú vzletné elaboráty odvolávajúce sa na štandardizované a certifikované systémy zabezpečovania kvality typu TQM, EFQM či CAF. Možno sa nejakí technici rozhodnú aj pre certifikáciu ISO, veď to musí vyzerať poriadne kvalitársky. No a samohodnotiace správy sa stanú utopistickou beletriou.

Slovensko nikdy nehľadalo autentické riešenia ako Nemecko. Slovensko len prepína. A pri tom prepnutí a Bolonských štrukturálnych reformách vysokoškolského sektora ignorovalo vnútroodborovú kultiváciu. To, čo Harley a Lee označujú „kolegiálny systém kontroly“. Preto dnes bujnejú programy, vznikajú neformálne partnerstvá fakúlt s cieľom presadzovania ich parciálnych záujmov, ovplyvňuje sa rozhodovanie komisií a do pár autonómnych rozhodnutí nakoniec zasiahne ministerstvo. Moje čítanie slovenského vysokého školstva prosto nie je humboldtovské.

Som presvedčený, že tento sektor dnes obzvlášť potrebuje externú kontrolu. Nemyslím tým samozrejme štát či ministerstvo. Tí významne prispeli k deformácii univerzitného prostredia na Slovensku. Myslím tým jednak nezávislé agentúry vyhodnocujúce z dostupných zdrojov kvalitu vysokých škôl, takže vysoké školy nepodávajú žiadne správy a neposielajú kamióny s materiálmi na Akreditačnú komisiu. ARRA na Slovensku nerobí zlú prácu, aj keď je mnohým tŕňom v oku. No a taktiež myslím odborové agentúry, ktoré posudzujú to, kde sa dané vysoké školy nachádzajú v jednotlivých odboroch. Samozrejme, že myšlienka založiť akreditačné procesy na odboroch a nie programoch je správna cesta téz. Myslím si však, že lepšia cesta ako definovať spoločný akreditačný orgán so spoločnými pravidlami je ísť smerom nezávislých odborových agentúr, tak ako je to v Nemecku u pána Humboldta. Tie totiž najlepšie poznajú odbor a jeho špecifiká.

No a keďže Slovensko je Slovensko, nemyslím si, že šéfmi odborových agentúr by mali byť Slováci. Tézy neustále hovoria o internacionalizácii našich vysokých škôl, takže by mali byť pripravené komunikovať svoje výstupy do medzinárodného prostredia a schopné prijať z neho spätnú väzbu. O obdobné sa práve nedávno pokúsila Slovenská akadémia vied. Zlyhala však na tom, že nedokázala pokryť celú škálu svojich odborov zahraničnými odborníkmi.

A tak rýchlo by som ani nevystrojil pohreb garantom. Väzba programu a odboru na špecifickú vedeckú školu, jej výstupy a odborné kontakty, to je to, čo si Humboldt cenil najviac. Pretože len vtedy vzniká Einheit von Forschung und Lehre- jednota medzi výskumom a výučbou, medzi profesorom a študentom. Garant, či ako tomu hovoria Angličania, vedúci programu, je jej stelesnením.

Nemecký odkaz sa nám prihovára aj pri otázke funkčných miest docentov a profesorov. Áno, celoživotnosť titulov je anomáliou, no slovenský návrh vylieva s vaničkou aj dieťa. Vymenovanie profesorov v Nemecku na obmedzené funkčné obdobie je totiž naviazané na vymenúvacie procedúry, ktoré v mnohom pripomínajú naše habilitačné a vymenúvacie konania. Akademická a vedecká dráha a jej náročné hodnotenie sa považujú za kľúčové kritérium pre ich obsadzovanie. Premietnime si slovenské riešenie, ak od týchto nárokov zľavíme: neregulovaná svojvôľa akademických pracovísk pri obsadzovaní miest vydávaním vyvolených za nepostrádateľné autority z praxe. Tento typ autonómie Humboldt rozhodne nemal na mysli.

Čo potrebujú vysoké školy, aby sa vnútroodborovo kultivovali?

Potrebujú mať možnosť ponúknuť čerstvým odborným asistentom podmienky pre normálny život. Túto požiadavku tézy riešia len všeobecným konštatovaním o potrebe navýšenia prostriedkov v sektore, ale táto skupina pracovníkov je dnes systematicky ponižovaná. Poviem prečo. Ako doktorandi v prvom roku štúdia dostávajú štipendium 545,50 €. Po absolvovaní dizertačnej skúšky 636 €. Keď nastúpia ako noví odborní asistenti s PhD., ich hrubá mzda je 804,5 €, čo je v čistom 624,57 €. Áno, menej ako mali na konci doktorandského štúdia a menej, ako majú učitelia základných škôl so vzdelaním o stupeň nižším. O týchto katastrofách a ich riešení tézy nehovoria nič, pretože z tohto pohľadu by už nemohlo ísť o národný program rozvoja, ale o krízový program. A kolegýň odchádzajúcich z fakúlt učiť na základné či stredné školy je stále viac a viac. O úniku mozgov netreba ani hovoriť.

Ďalej potrebujú investície pre možnosť vôbec sa zúčastňovať medzinárodného výskumu a diskurzu. Nie hneď vo forme spoločných grantov a tímov ako sa naivne predpokladá, ale napr. vo forme dostupnosti fulltextových obsahov vedeckých periodík z databáz ako sú Springerlink, Sage, Taylor and Francis či Wiley. Bohužiaľ, to čo je dnes vedecky najprestížnejšie, nie je open access. Je potom potupné pracovať na Slovensku, kde máme vykazovať medzinárodný výskum a indexované výstupy bez dnes bežného prístupu k textom z prestížnych časopisov. Tézy správne navrhujú rozpočtovanie na obdobie troch rokov. Nech je potom súčasťou dotácie suma určená presne na tieto účely a vysoká škola si podľa svojho zamerania určí, ktorú z databáz si vyberie.

A potrebujú aj priaznivú atmosféru pre spoluprácu medzi slovenskými pracoviskami v rámci daných odborov. Tá sa rozhodne nedosiahne tak, že dnes sú vysoké školy rozpočtovo penalizované napr. za tvorbu spoločných autorských tímov tým, že sa prepočítavajú autorské podiely na jednotlivé vysoké školy. Posolstvo znie, radšej nepublikujte v spoluautorstve.

Diabol sa skrýva v detailoch. A detaily každého návrhu reformy sú podstatné. Inak sa obávam, že sa Humboldt sám naučí po slovensky. A to nebude ani ľúbozvučné, ani plynulé a možno ani počúvateľné.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. Keď pôjdeme tvrdou silou, nemáme šancu.

KULTÚRA

Minúta po minúte: Moonlight má prvého Oscara

Odovzdávanie budeme sledovať naživo.

TECH

Nokii sa podarilo vstať z mŕtvych. Ukázali Nokiu 3310

Majú Android, nízku cenu a dobrý hardvér.


Už ste čítali?