„Právě se vracím z Hradu...“- České lekcie slovenskej školskej politike

Autor: Ondrej Kaščák | 26.1.2017 o 0:02 | Karma článku: 5,30 | Prečítané:  1105x

Najprv krátky prehľad správ z ostatných pár dní na českom ministerstve školstva, mládeže a telovýchovy:

Ministerka Valachová prezentovala zámer, aby českí učitelia dosiahli od 1.1.2020 130% priemernej mesačnej mzdy, čo by momentálne znamenalo 43 000 Kč (okolo 1590 Eur).

V oblasti vysokoškolského vzdelávania budú pre tento rok prioritou lekárske a pedagogické fakulty. Ide o otázku financovania a zabezpečovania tak kvalitných pedagógov ako aj študentov. Ako dôvod sa uvádza zvyšujúca sa potreba kvalitných pracovníkov v oboch oblastiach.

No a 18.1. 2017 schválila česká poslanecká snemovňa ústavnou väčšinou novelu školského zákona, ktorým sa mení financovanie regionálneho školstva. Systém normatívneho financovania na žiaka nahradí od 1.1.2019 nový systém, garantujúci financovanie tzv. skutočného rozsahu vzdelávania. Vykonávacími predpismi bude stanovený maximálny rozsah priamej pedagogickej činnosti (teda počtu odučených hodín) hradený zo štátneho rozpočtu. Rozpis rozpočtu bude vykonávať priamo ministerstvo. Táto zmena odstráni neistotu najmä v menších školách v regiónoch,  vrátane málotriedok. Cieľom je taktiež znižovanie počtu žiakov v triedach kvôli zlepšovaniu možností individualizácie vzdelávania. Taktiež sa zabezpečí lepšia transparentnosť a adresnosť financovania.

Na tlačovej konferencii k schváleniu novely školského zákona ministerka Valachová sebavedome deklarovala podporu vlády a ministra financií (napriek tomu, že ten nie je z jej materskej strany) aj pri ďalších masívnych investíciách do školstva.

Neviem, či má vôbec zmysel dávať vyššie uvedené jasné posolstvá a výsledky do akéhokoľvek vzťahu s novoročnými mediálnymi vyjadreniami nášho ministra.

Český príklad nie je o veľkohubých reformných vyhláseniach a o polročnom rozmýšľaní pisateľov národnej stratégie rozvoja vzdelávania o tom, ako mediálne najchytľavejšie nazvú svoje literárne dielo. Či „Učiace sa Slovensko“ alebo inak.

Česi tromi čitateľnými krokmi za pomerne krátke obdobie dali jasný signál a dnes majú na svojej strane aj pedagogickú a aj akademickú verejnosť. České ministerstvo jednoducho úraduje, hľadá a presadzuje riešenia.

Ani v prípade platov učiteľov a ani výšky investícií do vzdelávania a infraštruktúry nie je slovenský minister schopný dať akékoľvek garancie a nie je dokonca ani schopný povedať, kam jeho vyjednávacia pozícia smeruje. Z jeho vyjadrení zároveň vieme, že s inými ministerstvami jedná maximálne na úrovni vyšších úradníkov. Pri riešení vypuklých problémov vo svojom rezorte sa spolieha na asistenciu predsedu parlamentu (viď spor s lyžiarskou asociáciou). Otázka schopnosti autonómneho konania sa otvára každým dňom naliehavejšie.

V oblasti vysokoškolského vzdelávania sú záujmy nášho ministra taktiež niekde inde. O lekárskych fakultách počuť len málo, pedagogické fakulty sú spomínané skôr ako nefunkčný prvok systému a sú pod neustálou hrozbou reštrikcií, útlmu ich činnosti, hrozbou väčšieho štátneho dozoru (po vzoru regulovaných profesií), alebo ich vykuchania technicky či prírodovedne orientovanými veľkými univerzitami. Tie sú dnes tými, ktoré v oblasti vysokoškolského vzdelávania rozhodujú v úzadí a sú taktiež miestom, kam smerujú disponibilné investície.

No a o financovaní regionálneho školstva a nekonečných debatách o jeho reforme taktiež možno len ťažko povedať niečo povzbudzujúce. Absencia jasnej koncepcie, doťahovanie sa so samosprávami a vyššími územnými celkami o zodpovednosti a podobách finančných transferov, otváranie neproduktívnych otázok o zmysle málotriedok, investovanie do tvorby štúdií o možnosti šetrenia cez ich systematické rušenie, hašterenie sa o korektnosti údajov o priemernej naplnenosti školských tried s cieľom stále väčšieho hromadenia žiakov v „racionalizovanej“ sieti škôl...

Takže tu máme tri vybrané udalosti za pár dní, ktorých vývoj je v Čechách jasný a úplne opačný ako na nejasnom Slovensku. Je to preto tak, lebo je systematický. Postupuje sa v zmysle Strategie vzdělávací politiky České republiky do roku 2020 schválenej v júli 2014. Tá má svoj štatistický analytický podklad a taktiež boli stanovené indikátory kontrolovateľnosti jej napĺňania. Je to úradnícky dokument, žiadna beletria na spôsob „Učiaceho sa Slovenska“. O „víziách“ sa tu hovorí sotva na troch stranách. Slovenská „všehochuť“ je tu pochovaná úžasnou vetou:Předkládaná Strategie vychází z předpokladu, že pro další období je třeba stanovit omezené  množství priorit, o jejichž  dosažení by tvůrci vzdělávací politiky měli systematicky usilovat.“ A to sa aj deje.

Dnešné konštatovanie ministra Plavčana, že víťazmi tohtoročného rozpočtu sme všetci, nielen rezort školstva, je úplne jalové, keďže jeho experti a zástupy zákulisných hráčov mu ešte ani neporadili, na čo ich má míňať. A naopak, situácia absencie jasných záväzkov týkajúcich sa finančného krytia reformných úvah jeho tímu možno aj niekomu vyhovuje.

Česká ministerka Valachová chce v priebehu realizácie pragmatických opatrení a zmien (vyhýba sa slovu „reforma“) práve odpočet. Zložila expertnú skupinu najmä českých akademikov, aby vykonali takýto nezávislý odpočet a dali ďalšie odporúčania k realizácii zmien či korekcií. Keď sa ma na zasadnutí tejto skupiny opýtala, čo je nové tam u nás, nebolo mi práve do reči.

„Právě se vracím z Hradu“ a je mi clivo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTO

Minúta po minúte: Diaľnicu uzavreli na hodiny, autá otáčajú do protismeru

Polícia otáča autá cez protismer naspäť do Bratislavy.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.


Už ste čítali?