O učiteľoch, bez emócií

Autor: Ondrej Kaščák | 20.12.2017 o 9:20 | (upravené 20.12.2017 o 11:55) Karma článku: 10,02 | Prečítané:  3936x

Hovoriť o učiteľoch je dnes emocionálna záležitosť. Na jednej strane angažujúci sa, často nespokojní rodičia, či negatívne nálady využívajúci politici.

Na strane druhej profesijné organizácie a odbory zdôrazňujúce nezastupiteľnosť profesie, vzťah k budúcnosti národa a tvorbe jeho hodnôt.

Na problematiku učiteľstva na Slovensku sa možno pozrieť aj menej emocionálne podfarbenými okuliarmi. O to sa napr. snaží iniciatíva Science meets Parliaments (Veda sa stretáva s parlamentmi) zastrešovaná Európskou komisiou. Jej cieľom je nájsť priestor pre vedecky podloženú komunikáciu o rôznych témach vedenú v politickej sfére. Minuloročné stretnutie na pôde NR SR sa nieslo práve v duchu témy všeobecného vzdelávania a učiteľstva.

Čo teda vieme relevantne o učiteľoch povedať? Máme mnoho faktorov ovplyvňujúcich vzdelávaciu úspešnosť žiakov – ich počet v triedach, podoba kurikúl (u nás štátnych vzdelávacích programov), časová organizácia výučby, investície do technológií. Ani jeden z uvedených faktorov sa neukázal natoľko významný ako angažovanosť a vyučovacia schopnosť učiteľov. Dnes už klasická štúdia Stanfordskej univerzity napr. ukazuje, že najlepší učitelia sú schopní efektívne sprostredkovať žiakom 1,5-násobok stanoveného učiva za rok, najhorší len polovicu. Bez ohľadu na podobu kurikula. Vo svetle týchto výskumov sú slovenské diskusie o tom, či je slovenské kurikulum preplnené informáciami, či nie, úplne jalové. Namiesto písania elaborátov typu Učiaceho sa Slovenska si treba stanoviť jednu základnú úlohu – zabezpečiť dobrú prípravu učiteľov, spokojnosť učiteľov s výkonom ich povolania a slušný životný štandard.

Analýzy z oblasti ekonómie vzdelávania naviac ukazujú súvislosť medzi vyučovacou efektivitou učiteľov a budúcimi príjmami ich žiakov. Je zaujímavé, že tento vzťah rastie s veľkosťou triedy. Z hľadiska príjmov a uplatniteľnosti absolventov tak nie je dokázaná významnosť individualizovaného vzdelávania v malých kolektívoch. Zatiaľ čo vysoko efektívni učitelia sú intenzívnym impulzom kariérnej dráhy žiakov, tak podpriemerní učitelia sa ukazujú ako významná brzda tejto dráhy a to aj z dlhodobého pohľadu. Pre správu systému je tak veľmi kľúčová úloha identifikovať nekvalitných učiteľov a znižovať ich počty vo vzdelávacom systéme.

V našom systéme odvodzujeme kvalitu učiteľov od toho, že majú dlhšiu prax, vysokú kvalifikáciu, absolvovali množstvo foriem ďalšieho vzdelávania, pozbierali kredity. Lenže ani jeden z týchto ukazovateľov nebol výskumne dokladovaný ako majúci významný vplyv na výsledky či uplatniteľnosť žiakov. Medzi učiteľom s 5-ročnou praxou a učiteľom s 20-ročnou praxou, ktorý prešiel rôznymi cestami formálneho kvalifikačného rastu sa dnes neukazujú významné rozdiely. My však dnes podľa toho odvodzujeme ich mzdy.

Je viacero krajín vo svete, ktoré sa nachádzajú alebo nachádzali v rovnakej patovej situácii ako my dnes: situácii stúpajúcej nedôvery verejnosti k verejnému vzdelávaniu a zhoršujúcimi sa vzdelávacími výsledkami žiakov. Úspešné príbehy nápravy tohto stavu viedli väčšinou cez výrazné zvýšenie miezd učiteľov a zároveň výraznú mzdovú diferenciáciu vo väzbe na ich pravidelné a nezávislé hodnotenie. Napr. hodnotenie na základe videoanalýz ich hodín a ďalších preverovaní každé štyri roky. V takto nastavenom systéme majú tendenciu opúšťať ho nekvalitní učitelia a tí motivovaní a zaujatí môžu kariérne rásť a slušne žiť.

Dnes poznáme faktory úspešnosti žiakov a aj to, ako by mal fungovať efektívny systém. Chýba nám politická kompetentnosť a hlbšie poznanie slovenských učiteľov, ich zloženie vo vzťahu k vzdelávacej efektívnosti. To by mala byť prioritná výskumná úloha štátu, ktorá by následne mala viesť k zmene systému hodnotenia a ohodnocovania. Bez emócií a zbytočných mediálnych a politických hier.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Po hrade jazdili na trojkolkách, aj robili omše. Boli sme u posledného grófa Šternberka

Súkromný hrad patrí takmer osemsto rokov jednému rodu.

SVET

Únia zatvára hranice. Opúšťa tým myšlienky Schengenu

Z núdzových opatrení sa stávajú dlhodobé.


Už ste čítali?