Stratení v preklade – O pútnikoch za fínskym vzdelávaním

Autor: Ondrej Kaščák | 20.4.2018 o 12:46 | (upravené 20.4.2018 o 23:42) Karma článku: 10,26 | Prečítané:  5519x

Začalo to v decembri 2001. Zverejnené výsledky medzinárodného testovania 15-ročných žiakov s názvom PISA vzbudilo v mnohých krajinách zdesenie.

V Nemecku sa začalo hovoriť o šoku z testovania PISA. Vo všetkých testovaných oblastiach boli Nemci o dva ročníky pozadu oproti nečakanej hviezde – Fínsku. Všetci si začali klásť otázku, v čom sú tí Fíni takí výnimoční. Boli to práve Nemci, ktorí, s cieľom zistiť odpovede, prispeli k vzniku nového odvetvia – vzdelávacej turistiky. Prvými významnými pútnikmi bola ministerka pre vzdelávanie Edelgard Bulmahn, ale napr. aj bavorský ministerský prezident Edmund Stoiber. Odvtedy prebehlo každoročne mnoho pútí a pútnici nesmerovali len do Fínska, ale aj fínski odborníci na vzdelávanie sa stali celebritami pozývanými do celého sveta. Za všetkých napr. Pasi Sahlberg.

Aj naši „odborníci“ na školstvo podľahli fínskemu ošiaľu, a to najmä v ostatných desiatich rokoch. V reformnom dokumente Učiace sa Slovensko nachádzame časté odkazy na fínsky vzdelávací kontext. Slovenské reformné iniciatívy pravidelne pozývali a pozývajú expertov z Fínska na verejné diskusie. No a symbolickým zavŕšením toho všetkého bola januárová púť našej ministerky školstva do Fínska. Okrem bilaterálnych stretnutí navštívila vzorovú reformnú školu, stretla sa s pätnástimi fínskymi expertmi, oboznámila sa s konceptom „Fun Learning“ vyjadrujúcim fínske know-how vo vzdelávaní. Koncom marca následne ministerka vyhlásila, že pripravovaný Národný program rozvoja výchovy a vzdelávania sa bude inšpirovať Fínskom. Podľa ministerky prebiehajú v tejto súvislosti konzultácie s fínskymi expertmi.

Podľa bežných (a veľmi povrchných) školsko-politických interpretácií je fínsky úspech dôsledkom vzdelávacej reformy v 90-tych rokoch 20. storočia. Fínske výsledky sú tak pripisované súčasnému fínskemu modelu vzdelávania. Od 90-tych rokov prebiehali vlny postupnej liberalizácie, posilňovania autonómie škôl, oslabovania školskej inšpekcie až po jej zrušenie a úplnej liberalizácie trhu s učebnicami. Na metodickej úrovni sa začali propagovať progresívne formy individualizovaného vzdelávania, prístupy zamerané na dieťa. Zvýšil sa čas venovaný aktivitám, ktoré vedie dieťa oproti tým, ktoré vedie učiteľ. Historickými dedičstvami sú pritom jednotný vzdelávací systém (od 70-tych rokov 20. storočia) a silná spoločenská pozícia učiteľov (už od začiatku 20. storočia, zrkadliaca sa v záujme o štúdium učiteľstva).

Odkazy zo vzdelávacej púte našej ministerky naznačujú, že týmto smerom sa chce uberať aj Slovensko. Má to však jeden háčik. Od roku 2007 začalo pútnikov ubúdať. V troch cykloch testovania PISA (za ostatných 9 rokov) sa Fínsko začalo významne prepadávať.  V porovnaní s rokom 2001 o jeden celý školský rok. Fínsky zázrak prestal fungovať, aj keď sa zásadné systémové reformy od 90-tych rokov 20. storočia už neudiali. Tento fakt našim „odborníkom“ nejako unikol. Vysvetlenie ponúka G. H. Sahlgren vo výbornej publikácii „Skutočné fínske lekcie – Pravdivý príbeh vzdelávacej veľmoci“ (2015). Sahlgrenova argumentácia je odborná, pomáha si jednak vývojom výskumných dát o fínskom školstve a taktiež aj vníma historický vývin fínskej kultúry a reforiem.

Závery sú jednoduché. Pripisovanie fínskeho úspechu reformám z 90-tych rokov 20. storočia a ich následnému prehlbovaniu je absolútne neadekvátne. Vývoj dát o výsledkoch vzdelávania naznačuje, že úspech v prvých kolách testovania PISA bol dôsledkom zotrvačnosti starého, jednotného, centralistického, na autoritu učiteľa a štátnu kontrolu zameraného modelu. Fínsko sa nestalo lídrom vďaka novým reformám, ale napriek reformám. No a keď sa už reformy začali dostávať do praxe, priamo spôsobili pokles výkonnosti. Dnes už máme v pedagogickom výskume množstvo štúdií, ktoré ukazujú, že „fun learning“ prosto nevedie ku kognitívnej akcelerácii žiakov. Má samozrejme pozitívny dopad na školskú klímu, radosť z učenia, no očakávať, že sa tým zlepšia vzdelávacie výsledky, možno len ťažko.

A máme tu aj iné zistenia, ktoré nás varujú pred fínskou realitou. Napr. horšia zaškolenosť detí od troch do piatich rokov v predškolských inštitúciách v porovnaní aj so Slovenskom a pod priemerom OECD, či mzda učiteliek predprimárneho vzdelávania pod priemerom OECD (OECD 2016). V správe UNICEF (2013), kde z vyspelých krajín skončili Fíni v tejto charakteristike na poslednom mieste, sa to označuje ako „Fínsky paradox“. A aj v niektorých rizikových prejavoch životného štýlu (napr. pitie alkoholu) je fínska mládež (11-, 13- a 15-roční) negatívnym príkladom.

Žurnalisticky je nevnímanie týchto súvislostí pochopiteľné, no už ťažšie pochopiteľné to je u šéfky rezortu, ktorá chce dokonca podľa tohto vzoru reformovať slovenské školstvo. Možno by ju pri príprave jej púte zastavili zamestnanci Inštitútu vzdelávacej politiky, ktorý ministerka sama destabilizovala. Možno. V každom prípade však platí, že to bola jedna z posledných ministeriek, ktoré sa na takúto púť vydali. Fínsko už totiž nie je až tak v kurze. Nie potom, čo už vieme. Ale je to taký údel Slovenska, vždy prísť neskoro. Keď sa celosvetovo viedla kritika štandardov vo vzdelávaní, zaviedli sme ich do našich štátnych vzdelávacích programov, keď OECD (na základe skúseností v negatívnymi dôsledkami testovania) prestala odporúčať celoplošné národné testovania, zaviedli sme Testovanie 5. Uvidíme, čím ďalším nás prekvapia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?